Blíži sa koniec najkoncovitejší môjho erazmu najerazmovejšieho a ja som podchvíľou ešte aj smutný, najsmutnejší ale určite nie :-) Veď ako by som aj mohol: keď už aj opomeniem jeden kruciálny, vlastne najkruciálnejší dôvod, tak Bratislava a Bamberg majú toho naozaj veľa spoločného: rovnaká ŠPZ, blavahrad a bambergdóm majú 4 veže, sú to bývalé korunovačné mestá, hory sú podobné, besiedky v tých horách tiež veľmi podobné :-), obe sú nám arcibiskupstvá, hmm, ok, dochádzajú mi argumenty.
Vlastne ešte že v oboch mestách sa niekedy zrazu objavia ľudia, ktorých človek normálnych okolností stretne len v jednom z nich. A tak si raz sedím v Uni za notebookom a zrak mi padne na plagát o koncerte nejakých umelcov z Bratislavy vo Ville Concordii. Teším sa, že si konečne pozirem ten zámoček aj znútra. Cesta k nemu vedie veľmi peknými starými uličkami so starými lampami a ešte staršími hviezdami a mesiacom na nebi. Pri vchode na mňa žmurká jedna uvádzačka, ktorú som už niekedy videl.. Naposledy za volantom v októbri, keď sme sa spoločnými silami doviezli do Bambergu. Takže Anikó z mitfahru si robí dvojtýždennú prax v Concordii a ja ju akurát vtedy stretnem... Hmm. Ako vystupujem po schodom miniem sa z jednym čelistom, ktorý je kamarátov kamarát. Hmm. Vchádzame s Veronikou a Zuzkou do sály, a keď sa koncert začína, prichádza aj kamarát, ktorého kamaráta som videl. Peťo sedí rovno oproti mne a oháňa sa usilovne sláčikom, takže mu chvíľu trvá, kým nadviažeme očný kontakt. A chvíľu trvá tiež vysvetliť, aké vetry sem koho zaviali, tak to radšej nechávame na pokoncertné celosúborové mecheche. Idem z mecheche domov a vravím si: zlaté.
Na druhý deň, v utorok, začínam postupne lúčiaci proces s Bambergom: Na frisbeečku neodolávam niekoho majestátnemu vertikálnolaterálnemu útoku a chvíľu už vzdychám s umelým ľadom na pravej Fuss, ktorá súbojí s tým ľadom o prvenstvo v súťaži Modrá je dobrá. Tento večer poznačil môj odchod z Bambergu stigmou nepriehliadnuteľnou. Pred týždňom sme síce pri príležitosti Internatinal Day of Silly Walks predvádzali v centre kadejaké pochybné štýly chôdze, no to bolo, ako mi neskôr doplo, len také zahrievacie kolo. Po krátkom uvažovaní som bol nútený na dva večery vypísať PN (pařby neschopný), čo v danom kontexte – posledné dni erazmu, vyvolá v človeku mrzutosť. Pár hodín som teda pobudol mrzutý vysedávajúc doma a sem tam aj niečo robiac. Našťastie mám dobrých kamarátov, ktorí mi k nohe naznášali kadejaké vonné masti a plátno, do ktorého som si mohol modrú fetu zavinúť. Ba čo viac, šľapa bola videokonferenčne monitorovaná zdravotníckym intervenčným tímom 3J, ktorý sa pravidelne vyjadroval k aktuálnej situácií :-)
Od štvrtka rána sa po Bambergu pohybuje na bicykli neznámy jazdec, ktorý sa síce pri jazde ničím neodlišuje od ostatnej masy, no pri zostupe a následnej chôdzi z nej znenazdajky veľmi rázne vytrčne. Poschodia zdoláva výťahom, a keď to nejde tak zábradlím. Keď pokračuje chodbou, otáčajú sa za ním všetky (mladé) študentky (lebo chlapi na Hummanwissenschafte moc nie sú). Už zďaleka je ho vidno, ako sa nebezpečne vyzerajúcim krokom plíži ku knižnici. Cowboy, Señor, úplný Macho... Otvorí dvere, zhodí bundu ku dverám, pristúpi k pultu knihatiet a predostrie lámanou nemčinou: „Ja vraciam všetky knihy naspäť.“ Teta si premeriava pohľadom navŕšenú mohylu, ktorá padla za obeť mojej poznaniachtivosti a začne si to všetko klepkať do počítača. Poznaniuchtivosti následne padlo za obeť aj iných 7,50€: teta ma načapala, že som v domácom väzení zadržiaval týždeň žiadanú knihu. Začínam sa tváriť veľmi nesympaticky, lebo keď som si to naposledy kontrolo.. egal. Vravím si, že by sa takýto systém mohol zaviesť aj u nás, a hneď by sa človek ku knihám ľahšie dobojoval.
Večer máme karaoke, billiard a kalčeto a ešte viac večer u Bruna v hojnej zostave porovnávame slovenskú hrušku a maďarské unicum. Ráno treba vstať skoro, ale posledný večer je posledný večer. Nakoniec bolo aj posledné ráno posledné ráno, uvedomoval som si to priebežne asi tak sedemkrát do noci. Nevedel som sa už totiž dočkať Hausmeistra, ktorý mi zanechal celú A4 upratovacieho zoznamu, príde na pravé poludnie a bude spravodlivo súdiť poriadok a neporiadok, či kauzu zámena izieb :-) Po horečnom uprataní znenazdajky vpochoduje on a jeho malý psík so srdiečkovým obojkom (ktorá vyzerá tak, že by som si ho celkom ľahko pomýlil s iným upratovacím nástrojom), zastane si doprostred, pozrie na plafón, a za tri sekundy skonštatuje „na jááá“ a zberá sa preč. Pomyslel som si, že ten pes má na poriadok asi čuch a izbu vie rýchlo odhadnúť. Zdieľam sa s touto svojou teóriou Hausmeistrovi a on sa len smeje a prikyvuje, že šak jasné, veď je to žena
Opúšťam teda v pozdvihnutej nálade Hausmeistra aj s jeho ženou a ideme s Bruniňom spraviť obed. Švábske Maultaschen, ktoré upiekol boli fakt super, zalizoval sa aj prichodivší Csaba. Potom nasledoval môj pokus zbaviť sa prebytočných jabĺk v podobe nastrúhaných jabĺk so škoricou (keďže iné Zutaten sme už nemali). Táto kombinácia vytvorila čarovne zafarbenú zmes, ktorú jeden z tých dvoch hanlivo nazval Teufelscheisse. Tak sme sa na novom pojme narehotali, že nám medzitým aj vytrávilo a boli sme schopní pustiť sa do zbytku povinností.
Jednou z nich musela byť posledná návšteva Schenkerly. Ten názov vznikol po tom, ako sa pán zakladateľ zridal a odvtedy kríval a pri chôdzi rukou mával (schenkern). Myslím, že som mal dostať pivo zadarmo... Nič to. Stiahli sme s Brunom Rauchbierrr nepekne rýchlo, na čomu on hrdo poznamenal, že tak rýchlo ešte pivo v živote nedal. Zatočila sa mi hlava pri pomyslení na to, koľko už mal na to príležitostí, a že ja som bol ten, ktorý mu pomohol k takémuto peknému úspechu :-P
Pádím domov, poslednýkrát zasadám, poslednýkrát pozriem do izieb, zhasínam svetlo, schmatnem bagáž a pálim preč. Leje. Autobus, Immer Hin karaoke bar a v ňom theater stuck v podaní spoluerazmákov. Všetci dobrí priatelia a kamaráti sú tu. Dávam Rafaelovi kľúčiky od môjho „koňa“. Lúčenie. S niektorými na možno navždy, resp. dlho, s kamarátmi hádam nakrátko. Sek. Vychádzam von. Leje. Stanica je ochvíľu predo mnou. Nalodím sa do postaršieho S-Bahnu a čakám. Prichádzajú myšlienky týkajúce sa môjho odchodu, a tiež blížiaceho sa príchodu. Sek, hodilo ma teraz riadne do sedadla, asi na rozlúčku, to postaršie dopravné zariadenie. A tak, vsadený hlbšie do sedadla, začínam vsádzať myšlienky týkajúce sa môjho odchodu do nejakého kontextu a písať do tohto word textu.
Práve píšem, že: „Otvorí dvere,“ meine Damen und Herr... , „zhodí bundu“ in paar Minu „ku dverám, pristúpi“ ...Berg Hauptbahnhof..., „k pultu knihatie“.. Stojíme. Berg Hauptbahnhof... To je Nürnberg Hauptbahnof samozrejme. Ale ja ešte rozmýšľam ako dokončím tú vetu, šak predsa dízer zug endet hir, glaub ich šon. Dvere sú otvorené. Ja mám odhodenú bundu. Aj šál, aj čapicu, batohy kade tade, vyzutý, pohoda.... „Pristúpi“. Pristúpi... Prečo pristupujú ľudia? Blik, blik, šnel, šnel, šajze, šajze, dízer zug endet hir nicht. A ja chcem enden tu a nie v tej dedine, kde mi o hodinu a pol Student Agency určite nezastaví! Počas erazmu sme toho teda vlakmi po Nemecku nacestovali fakt veľa, ale v tomto mojom poslednom trhajúcom vláčiku som určile trhol rekord v rýchlosti opustenia vlaku v pomere k počtu batožiny a stavu človekovho momentálneho oblečenia.
Zatiaľ čo môj S-Bahn smeruje ďalej do Hartmannsdorfu (určite to musí byť pekná obec), ja čakám na škaredej norimberskej stanici v najsolídnejšou podniku, kde drhnem sedačku z umelej kože poplátanou bielou páskou na káble. Starší pánko si s prehľadom zasadá hneď za dva stolíky, z ktorých jeden už v mojej mysli patrí mne, čo by sa našinec ľahko dovtípil aj podľa množstva batožiny, ktorá tento stolček obkolesuje. Nestalo sa. Pánko sa na mňa pozerá, poradí mi spratať si z „môjho“ stola peňaženku a sleduje ako si ťukám do laptopu nútene položeného na nohách. Pochvíli odíde a ja som zistil, že sa mi na kolenách píše celkom dobre. Hoci to bude zrejme vidno, že to bolo celé na kolene... Poučený z minula nazriem na hodinky - je 23:39. Ešte mám 50 minút. 35 minút. Sem tam pozriem do haly. Táto stanica je fakt zlá. Rôznorodá a plná individuí.
Sobota doobeda, ASMN... Táto stanica je fakt dobrá. Plná rôznorodých individuí. Niektoré len pred chvíľou došúpali zemiaky :-)
Sobota poobede, pohotovosť Antolská: Subjekt pred 4 dňami zle šľapol pri športe. Objekt: fr bázi v MT s min dislokáciou. Odporučenie: najnutnejšia chôdza doma po päte. Dg. záver: dolítals, bamberský jazdec (… a pekne píš diplomku...)
ENDE
