18.40. Nepamätám sa, kedy som naposledy šiel touto ulicou krokom. Zahnem za roh a konečne sa predo mnou vynára tá veľká betónová búd..ova, svätostánok našej národnej kultúry. Záverečným šprintom pomedzi autá dvíham adrenalín parkujúcej domácej smotánke a rakúskym dôchodcom. Na rozdiel od nich si to dnes do opery šiniem cez služobný vchod.
Vkročiac do svätostánku kultúry sa ma zmocní pocit Odysea v labyrinte, ktorý stratil svoj špagátik. Záhadným spôsobom sa ocitám v miestnosti plnej divne oblečených ľudí. Len čo mrknem na súkmeňovcov Etiópčanov, pán asistent dirigenta treskne do klavíra, načo my spolu s Egypťanmi mohutne zahučíme. Teória hovorí, že ľudský hlas rezonuje v hlavovej, hrdlovej a hrudno-brušnej oblasti. Letmý pohľad na posledne zmienenú oblasť Egypťanov mi vysvetľuje zaľahnutie v mojich ušiach. Šuchceme sa do šatní, keď sa z rozhlasu ozve dobre známy „Big brother“: „Dámy a páni o päť minút začíname, poprosím na scénu pánov techniky, majstra osvetľovača, pripraví sa Radames...Radames...Radames na scénu, začíname!“ Vzápätí sa rozozvučí orchester a Radames začne. Tri hodiny bude tento egyptský princ demonštrovať svoj pozitívny citový vzťah k Verdiho (a našej) etiópskej princeznej Aide.
Na to, ako dnes Radames zavesí tóny na konci prvej árie, s výnimkou publika čakám asi len ja. Tu vzadu to počúvajú už jedenásty rok. Každopádne, live hudba z reprákov je milý podmaz pri ustrojovaní sa do kostýmov. Z času na čas ho preruší Big brother zháňajúci ľudí na scénu.
Hľadám si handry (žiaľ, Etiópia je chudobná rozvojová krajina) s mojim menom, parochňu, čelenku. S detskou hrdosťou beriem tú, na ktorej je napísané Winnetou. Som si istý, že ten dnes, rovnako ako vždy pominule, nepríde. Uviažem si čelenku na parochňu a dúfam, že mi to celé v inkriminovanom momente nespadne.
Nie príliš nadšení mierime na štvrté poschodie. Aby sme vyzerali autenticky, musíme sa totiž Etiópčanom pripodobniť aj vo farbe pokožky. Na veľkom igelite spočívajúcom na koberci na nás čaká nádoba s nevábne voňajúcim obsahom a nie príliš motivovaná teta v plášti. Väčšine chlapov strčí do ruky špongiu, len ja mám to privilégium, že ku mne priskočia hneď dve tety a zmaľujú ma od hlavy po päty. Jediná biela oblasť, čo na mne zostala, je tá, čo sa vyskytuje v strede výšky ľudského jedinca. Slovami klasika: divadlo si vyžaduje celého človeka. Zamýšľam sa, že tá privilegovanosť asi vyplývala z môjho (v porovnaní so súkmeňovcami) mladíckeho veku. Po prezretí si majstrovského diela tiet maskérok však strácam akékoľvek ilúzie o vzhľade mojej telesnej schránky. Nuž čo, byť čokoláda je dnes in, a aspoň mám jedinečnú možnosť vžiť sa na chvíľu do kože takého typického afrického černoška.
Čas beží, a tak idem za scénu, kde si vyzdvihujem poslednú rekvizitu – kladu. Egypťania sú extrémne mocibažní a nevdojak expanzívni, zaútočili aj na našu vlasť. Ja som kvôli tomu prišiel o rodinu, dom, pozemok na púšti a ostala mi akurát tá klada. Ešte je aj nekvalitná, lebo má tendenciu sama sa otvoriť. Na scéne budem musieť intenzívne sledovať tieto jej tendencie, aby som sa azda predčasne nevyslobodil.
Za scénou to žije: hlavný hrdina Radames má chvíľu pauzu, a tak sa prechádza pomedzi bežných smrteľníkov a predvádza nám svoju baletnú techniku, ktorá je už síce poznačená rokmi, ale nadšenie nestratila. Ďalší sólista sa zas tesne pred výstupom zdieľa s tým, že sa mu dnes strašne nechce. „Spokojný som, veľmi...,“ počujem za chrbtom iný barytón. Tak sú tu aj entuziastickí speváci, pomyslím si. „...ani veľa nežerie, kufor veľký, aj žene sa farba páči.“ Nuž, musím trochu skorigovať moje idealistické predstavy. „No a koľko ťa vyšiel?,“ znie otázka. „440 aj s výbavou, a tiež...no ale už ma tuším volajú, šak potom ti dopoviem.“ Z počúvania ma vytrhne Radames, ktorý nám už naložený na štramáckych nosidlách odhodlane kričí niečo o našom vyslobodení. Spolužiak z konzervy ako egyptský vojak mi zas sľubuje špeciálnu bachárskú starostlivosť. Aby kvôli svojej agresivite nemal zlé svedomie, presúvam sa na opačný koniec otrockej perepúte pripravenej vybehnúť na scénu.
Zaznie povel a zástup znivočených ľudí je hnaný egyptskými vojakmi pred ich kráľa. Rýchlo si navodzujem vnútorný okruh samoty (herecký terminus technicus) a nahadzujem výraz hostilne naladeného mladého etiópskeho podnikateľa, ktorému expanzívni Egypťania vojnou prekazili dobre bežiaci biznis a zasiahli aj do jeho súkromného života. Zrazený k zemi podchvíľou nenávistne fľochnem na egyptskú háveď, inokedy zas s bázňou a očakávaním vzhliadnem na Aidu a jej otca – nášho kráľa. Herecky podkutejší sólisti tento pohľad opätujú, a niekoľkých šťastlivcov napríklad aj súcitne potľapkajú po pleci.
Egypťania sa tvária, že sme vzduch. Nestrácajúc výraz tváre svedčiaci o krivde spôsobenej tými podružnými imperátormi, zo zvedavosti pozriem do publika. Všetci sedia, len jeden pán, mimoriadne vkusne oblečený, stojí. Má rád, keď sa na neho pozeráme. Dávajú ho aj v telkách, ktoré z javiska vidíme. Na jeho dramatické rozhodenie rukami začneme spievať.
Škemráme o milosť, nevieme, či nás Egypťania skántria, pošlú stavať pyramídy alebo ovievať nejaké vysokopostavené solventné egyptské sociálne vrstvy. Kráľ je dosť nekompromisný, no našťastie mu do rozhodnutia kibicuje Radames, ktorý nechce od Aidy dostať kopačky len kvôli tomu, že jeho tatko by rád, aby mu Aidini ľudia postavili najväčšiu pyramídu v Gíze. Radamesovo loby je úspešné a my dostávame slobodu. Konečne môžem prestať sledovať, či sa mi samovoľne neotvorí moja klada a radšej s ňou potľapkám nejakého svojho súkmeňovca, v snahe vyjadriť svoju radosť zo slobody. Vstávame a ja s pohľadom v zmysle „vieš čo mi môžeš“ prechádzam okolo spolužiaka z konzervy. Ten sa neudrží a zachechce sa. Trhá kútikmi už aj mne, no to už ochádzame zo scény. Hotovo.
Skončí veľké finále prvého dejstva, ľudia tlieskajú a my cupkáme na klaňačku na pódium. Nechám sa nachvíľu poriadne oslepiť vypeckovanými reflektormi na rampe, potom sa pokloníme, a poberieme sa preč. Päť minút slávy na operných doskách je za mnou.
V kúte zanechávam pre budúce generácie svoju kladu a chvátam do šatne. Väčšina súkmeňovcov pôjde zapiť slobodu, ja sa ale musím ponáhľať do publika, kde na mňa čakajú kamaráti. Kým handry zo seba zhodíme ľahko, nevábne voňajúca a dobre schnúca farba si bude vyžadovať komplexnejší prístup. Najneobľúbenejších dvadsať minút v tejto opere trávim spolu s jedným súkmeňovcom, špongiou a mydlom v sprche zmývaním toho hnedého fuj náteru.
Kráčajúc chodbou umytý a odetý v poslednej handre si uvedomujem výhody zmytého hnedého náteru: etiópske trenky sú síce strašne štýlové, no radšej by som mal momentálne na sebe oblek toho pána, čo si ma premeriava od nezmaľovanej hlavy po nezmaľované päty. Nenechám sa odradiť a s chladnokrvným výrazom tváre drsného plavčíka na kúpalisku, čoby Mitcha z Baywatchu, prekĺznem do zborovej šatne. Poberiem si veci a kadejakými chodbami utekám k tajným dverám, ktoré ma zavedú rovno k auditóriu. Zbadám kamošov a prederiem sa k nim. Som celkom rád, keď sa zhasínajú svetlá, lebo kamarátom vystrojeným na operu trochu zhoršujem imidž: vlasy mi zo sprchy ešte celkom neoschli a spolu s veľkými tmavými kruhmi okolo očí vyzerám celkom ako emo. Make-up sa drží poctivo, ešte o dva dni si čosi nájdem za ušami, kým celkom nestratím „in“ farbu čokoládky.
Zahľadím sa na javisko. Sólista, ktorému sa tak nechcelo to hrá dobre, a tak jediný kto vie o jeho dnešnej demotivovanosti som ja a pár ľudí vzadu. Za scénou možno Radames už zamenil balet za iný tanec. Možno ten barytón už stihol kolegovi prezradiť aj to, že k základnej výbave dostal aj klimatizáciu zdarma.
Medzitým došlo na javisku medzi egyptským a etiópskym diplomatickým zborom k nejakému komunikačnému šumu a výsledok je, že Etiópčania boli nakoniec vrátane kráľa pobití, Aida zdrhla a Radames dostal od egyptských kňazov a jeho nápadníčky Amneris basu. Takú, z ktorej sa už nedá vyjsť. Kým basu aj s Radamesom zamurovali, vbehla dnu aj dovtedy nezvestná Aida. A tak aspoň nejaký happyend, bude s Radamesom žiť šťastne, až kým nepomrú...
Tak, ja som teda pravdepodobne mŕtvy. Vôbec ma to však už netrápi, postava mladého etiópskeho podnikateľa tak či tak odišla do divadelných večných lovíšť. Momentálne ju pripomínajú už len handry, čelenka s menom Winnetou, odložená klada a farba na obkladačkách v sprche. Čakajú, kým zase o pár mesiacov prídem, aby som túto maličkú postavu znova nachvíľu oživil.
Článok som napísal pre skautský časopis Médium, vyšiel tuším v decembrovom čísle 2009.
