piatok 25. februára 2011

Tvrdé pristátie bamberského jazdca

Blíži sa koniec najkoncovitejší môjho erazmu najerazmovejšieho a ja som podchvíľou ešte aj smutný, najsmutnejší ale určite nie :-) Veď ako by som aj mohol: keď už aj opomeniem jeden kruciálny, vlastne najkruciálnejší dôvod, tak Bratislava a Bamberg majú toho naozaj veľa spoločného: rovnaká ŠPZ, blavahrad a bambergdóm majú 4 veže, sú to bývalé korunovačné mestá, hory sú podobné, besiedky v tých horách tiež veľmi podobné :-), obe sú nám arcibiskupstvá, hmm, ok, dochádzajú mi argumenty.
Vlastne ešte že v oboch mestách sa niekedy zrazu objavia ľudia, ktorých človek normálnych okolností stretne len v jednom z nich. A tak si raz sedím v Uni za notebookom a zrak mi padne na plagát o koncerte nejakých umelcov z Bratislavy vo Ville Concordii. Teším sa, že si konečne pozirem ten zámoček aj znútra. Cesta k nemu vedie veľmi peknými starými uličkami so starými lampami a ešte staršími hviezdami a mesiacom na nebi. Pri vchode na mňa žmurká jedna uvádzačka, ktorú som už niekedy videl.. Naposledy za volantom v októbri, keď sme sa spoločnými silami doviezli do Bambergu. Takže Anikó z mitfahru si robí dvojtýždennú prax v Concordii a ja ju akurát vtedy stretnem... Hmm. Ako vystupujem po schodom miniem sa z jednym čelistom, ktorý je kamarátov kamarát. Hmm. Vchádzame s Veronikou a Zuzkou do sály, a keď sa koncert začína, prichádza aj kamarát, ktorého kamaráta som videl. Peťo sedí rovno oproti mne a oháňa sa usilovne sláčikom, takže mu chvíľu trvá, kým nadviažeme očný kontakt. A chvíľu trvá tiež vysvetliť, aké vetry sem koho zaviali, tak to radšej nechávame na pokoncertné celosúborové mecheche. Idem z mecheche domov a vravím si: zlaté.

Na druhý deň, v utorok, začínam postupne lúčiaci proces s Bambergom: Na frisbeečku neodolávam niekoho majestátnemu vertikálnolaterálnemu útoku a chvíľu už vzdychám s umelým ľadom na pravej Fuss, ktorá súbojí s tým ľadom o prvenstvo v súťaži Modrá je dobrá. Tento večer poznačil môj odchod z Bambergu stigmou nepriehliadnuteľnou. Pred týždňom sme síce pri príležitosti Internatinal Day of Silly Walks predvádzali v centre kadejaké pochybné štýly chôdze, no to bolo, ako mi neskôr doplo, len také zahrievacie kolo. Po krátkom uvažovaní som bol nútený na dva večery vypísať PN (pařby neschopný), čo v danom kontexte – posledné dni erazmu, vyvolá v človeku mrzutosť. Pár hodín som teda pobudol mrzutý vysedávajúc doma a sem tam aj niečo robiac. Našťastie mám dobrých kamarátov, ktorí mi k nohe naznášali kadejaké vonné masti a plátno, do ktorého som si mohol modrú fetu zavinúť. Ba čo viac, šľapa bola videokonferenčne monitorovaná zdravotníckym intervenčným tímom 3J, ktorý sa pravidelne vyjadroval k aktuálnej situácií :-)
Od štvrtka rána sa po Bambergu pohybuje na bicykli neznámy jazdec, ktorý sa síce pri jazde ničím neodlišuje od ostatnej masy, no pri zostupe a následnej chôdzi z nej znenazdajky veľmi rázne vytrčne. Poschodia zdoláva výťahom, a keď to nejde tak zábradlím. Keď pokračuje chodbou, otáčajú sa za ním všetky (mladé) študentky (lebo chlapi na Hummanwissenschafte moc nie sú). Už zďaleka je ho vidno, ako sa nebezpečne vyzerajúcim krokom plíži ku knižnici. Cowboy, Señor, úplný Macho... Otvorí dvere, zhodí bundu ku dverám, pristúpi k pultu knihatiet a predostrie lámanou nemčinou: „Ja vraciam všetky knihy naspäť.“ Teta si premeriava pohľadom navŕšenú mohylu, ktorá padla za obeť mojej poznaniachtivosti a začne si to všetko klepkať do počítača. Poznaniuchtivosti následne padlo za obeť aj iných 7,50€: teta ma načapala, že som v domácom väzení zadržiaval týždeň žiadanú knihu. Začínam sa tváriť veľmi nesympaticky, lebo keď som si to naposledy kontrolo.. egal. Vravím si, že by sa takýto systém mohol zaviesť aj u nás, a hneď by sa človek ku knihám ľahšie dobojoval.
Večer máme karaoke, billiard a kalčeto a ešte viac večer u Bruna v hojnej zostave porovnávame slovenskú hrušku a maďarské unicum. Ráno treba vstať skoro, ale posledný večer je posledný večer. Nakoniec bolo aj posledné ráno posledné ráno, uvedomoval som si to priebežne asi tak sedemkrát do noci. Nevedel som sa už totiž dočkať Hausmeistra, ktorý mi zanechal celú A4 upratovacieho zoznamu, príde na pravé poludnie a bude spravodlivo súdiť poriadok a neporiadok, či kauzu zámena izieb :-) Po horečnom uprataní znenazdajky vpochoduje on a jeho malý psík so srdiečkovým obojkom (ktorá vyzerá tak, že by som si ho celkom ľahko pomýlil s iným upratovacím nástrojom), zastane si doprostred, pozrie na plafón, a za tri sekundy skonštatuje „na jááá“ a zberá sa preč. Pomyslel som si, že ten pes má na poriadok asi čuch a izbu vie rýchlo odhadnúť. Zdieľam sa s touto svojou teóriou Hausmeistrovi a on sa len smeje a prikyvuje, že šak jasné, veď je to žena
Opúšťam teda v pozdvihnutej nálade Hausmeistra aj s jeho ženou a ideme s Bruniňom spraviť obed. Švábske Maultaschen, ktoré upiekol boli fakt super, zalizoval sa aj prichodivší Csaba. Potom nasledoval môj pokus zbaviť sa prebytočných jabĺk v podobe nastrúhaných jabĺk so škoricou (keďže iné Zutaten sme už nemali). Táto kombinácia vytvorila čarovne zafarbenú zmes, ktorú jeden z tých dvoch hanlivo nazval Teufelscheisse. Tak sme sa na novom pojme narehotali, že nám medzitým aj vytrávilo a boli sme schopní pustiť sa do zbytku povinností.
Jednou z nich musela byť posledná návšteva Schenkerly. Ten názov vznikol po tom, ako sa pán zakladateľ zridal a odvtedy kríval a pri chôdzi rukou mával (schenkern). Myslím, že som mal dostať pivo zadarmo... Nič to. Stiahli sme s Brunom Rauchbierrr nepekne rýchlo, na čomu on hrdo poznamenal, že tak rýchlo ešte pivo v živote nedal. Zatočila sa mi hlava pri pomyslení na to, koľko už mal na to príležitostí, a že ja som bol ten, ktorý mu pomohol k takémuto peknému úspechu :-P
Pádím domov, poslednýkrát zasadám, poslednýkrát pozriem do izieb, zhasínam svetlo, schmatnem bagáž a pálim preč. Leje. Autobus, Immer Hin karaoke bar a v ňom theater stuck v podaní spoluerazmákov. Všetci dobrí priatelia a kamaráti sú tu. Dávam Rafaelovi kľúčiky od môjho „koňa“. Lúčenie. S niektorými na možno navždy, resp. dlho, s kamarátmi hádam nakrátko. Sek. Vychádzam von. Leje. Stanica je ochvíľu predo mnou. Nalodím sa do postaršieho S-Bahnu a čakám. Prichádzajú myšlienky týkajúce sa môjho odchodu, a tiež blížiaceho sa príchodu. Sek, hodilo ma teraz riadne do sedadla, asi na rozlúčku, to postaršie dopravné zariadenie. A tak, vsadený hlbšie do sedadla, začínam vsádzať myšlienky týkajúce sa môjho odchodu do nejakého kontextu a písať do tohto word textu.
Práve píšem, že: „Otvorí dvere,“ meine Damen und Herr... , „zhodí bundu“ in paar Minu „ku dverám, pristúpi“ ...Berg Hauptbahnhof..., „k pultu knihatie“.. Stojíme. Berg Hauptbahnhof... To je Nürnberg Hauptbahnof samozrejme. Ale ja ešte rozmýšľam ako dokončím tú vetu, šak predsa dízer zug endet hir, glaub ich šon. Dvere sú otvorené. Ja mám odhodenú bundu. Aj šál, aj čapicu, batohy kade tade, vyzutý, pohoda.... „Pristúpi“. Pristúpi... Prečo pristupujú ľudia? Blik, blik, šnel, šnel, šajze, šajze, dízer zug endet hir nicht. A ja chcem enden tu a nie v tej dedine, kde mi o hodinu a pol Student Agency určite nezastaví! Počas erazmu sme toho teda vlakmi po Nemecku nacestovali fakt veľa, ale v tomto mojom poslednom trhajúcom vláčiku som určile trhol rekord v rýchlosti opustenia vlaku v pomere k počtu batožiny a stavu človekovho momentálneho oblečenia.
Zatiaľ čo môj S-Bahn smeruje ďalej do Hartmannsdorfu (určite to musí byť pekná obec), ja čakám na škaredej norimberskej stanici v najsolídnejšou podniku, kde drhnem sedačku z umelej kože poplátanou bielou páskou na káble. Starší pánko si s prehľadom zasadá hneď za dva stolíky, z ktorých jeden už v mojej mysli patrí mne, čo by sa našinec ľahko dovtípil aj podľa množstva batožiny, ktorá tento stolček obkolesuje. Nestalo sa. Pánko sa na mňa pozerá, poradí mi spratať si z „môjho“ stola peňaženku a sleduje ako si ťukám do laptopu nútene položeného na nohách. Pochvíli odíde a ja som zistil, že sa mi na kolenách píše celkom dobre. Hoci to bude zrejme vidno, že to bolo celé na kolene... Poučený z minula nazriem na hodinky - je 23:39. Ešte mám 50 minút. 35 minút. Sem tam pozriem do haly. Táto stanica je fakt zlá. Rôznorodá a plná individuí.

Sobota doobeda, ASMN... Táto stanica je fakt dobrá. Plná rôznorodých individuí. Niektoré len pred chvíľou došúpali zemiaky :-)
Sobota poobede, pohotovosť Antolská: Subjekt pred 4 dňami zle šľapol pri športe. Objekt: fr bázi v MT s min dislokáciou. Odporučenie: najnutnejšia chôdza doma po päte. Dg. záver: dolítals, bamberský jazdec (… a pekne píš diplomku...)

ENDE











utorok 5. októbra 2010

Prečo Bamberčania toľko bicyklujú, alebo komplex zosadenia z koňa


      Táto otázka sa mi nutkavo vtiera do mysle, zatiaľčo zúfalo hľadám na intrákovom parkplatzi pre bicykle miesto pre ten môj. Opodiaľ je vybudované obrovské dvojpodlažné parkovisko, na ktorom sem tam stojí nejaké to auto. Keď chcem zaparkovať v Bratislave pred našim panelákom, musím urobiť aj dve tri kolečká, kým nájdem voľný flek. V tejto oblasti to majú majitelia áut s poznávacou značkou BA v Nemecku ľahšie ako na Slovensku. Prečo je to tak? Odpoveď sa nachádza v prastarom Bamberskom dóme a má strhujúce psychodynamické pozadie. Samozrejme, nechcem skĺznuť na kvázivedeckú úroveň Da Vinciho kódu, naopak, budem stavať na základe mojich dlhoročne nadobúdaných poznatkov z oblasti psychológie.

      Nie veľmi ďaleko, pri vstupe do majestátneho románskeho dómu, človeka upúta veľmi precízne vytvorená socha jazdca na koni. Áno, je bežné, že v minulosti si v dôležitých kostoloch nechali zhotoviť pomníky významní cirkevní, ale aj svetskí hodnostári. Zvyčajne výrazný nápis jasne vypovedá o tom, koho socha znázorňuje. Bamberský jazdec však mlčí. Záhadný aristokrat sediaci na koni, oblečený do šľachtického rúcha, s korunou na hlave. Existujú dohady, že sa jedná o uhorského kráľa, svätého Štefana, ale neexistujú presvedčivé dôkazy, ktoré by túto hypotézu potvrdili. A práve tento fakt, neobjasnený pôvod jazdca, zohráva v mojej teórií kľúčovú úlohu.

      Podľa klasika interkulturálnej psychológie, Geerta Hofstedeho, sú podstatnou časťou partikulárnych kultúr ich hrdinovia. Jednotliví ľudia sa nimi stali preto, lebo svojim životom stelesnili hodnoty, ktoré daná kultúra vyznáva. Predstavujú teda zjednocujúci prvok, vytvárajú, a zároveň vyjadrujú kultúru. Odysseus, Nero, Chuck Norris, McGyver, Mečiar, ... Konkrétne mená majú vo svojich kultúrach cveng. Náboj, ktorý identifikuje a spája tých, ktorí sa pre týchto hrdinov nadchli. Ale bamberský jazdec? Kto je to? Môže to byť Caesar, Attila, ale aj Bohuš z Dědictví na svojom Hatatitlovi. Je samozrejmé, že tento fakt, táto nevedomosť, vyvoláva v bamberčanoch značnú nevedomú tenziu. Každý človek si kladie otázku, pýta sa na svoju identitu: Kto som? Odkiaľ pochádzam? Pokiaľ nedostane jasnú odpoveď, je frustrovaný. Pri dlhodobej traumatizácií dokonca môže nadobudnúť istý komplex menejcennosti voči druhým. Toto sa v správaní môže odraziť aj pozitívne aj negatívne: človeka môže vzniknutá energia z frustrácie (a následne agresie) hnať dopredu, alebo naopak degradovať do formy rôznych závislostí. Predtým ako rozviniem konkrétne podoby tohto správania v prípade obyvateľov Bambergu, dovolím si ešte malú, no nezanedbateľnú psychodynamickú vsuvku:
Mnohí vieme, že detstvo má kľúčový význam pri utváraní osobnosti a v mnohom určuje jej ďalší vývoj. Adler rozvinul teóriu, podľa ktorej si dieťa v útlom veku vyžaduje náležitú pozornosť rodičov, hlavne matky. Pokiaľ ju nedostane, je frustrované. K tejto situácii dochádza vtedy, keď do rodiny pribudne tesne po malom dieťati ďalšie dieťa. Matka prirodzene venuje viac pozornosti mladšiemu, menej schopnému dieťaťu. Takýto stav však môže negatívne vnímať staršie dieťa, ktoré bolo zvyknuté na plnú matkinu starostlivosť. Stráca privilégium jedináčika a cíti sa byť zosadené z trónu. Analogicky prichádzame k samotnému objasneniu bamberského komplexu: Bamberský ľud bol príchodom mladších, novších technológií zosadený z koňa! Industrializácia a globalizácia autami koňa z ciest jednoducho vytlačili. Historické anály opisujú, že baberský jazdec bol zosadený preto, lebo ani on, ani jeho kôň sa nevedeli identifikovať (nemali náležité dokumenty ako cestovný pas, občiansky preukaz, alebo aj len jednoduchý nápis na soche „Toto je Jano a jeho pferdla1.“), preto polícia odmietla zaevidovať koňovi ŠPZ BA-XY777 a jazdcovi vystaviť technický aj vodičský preukaz.

1„Pferdla“ - označuje v miestnom nárečí Fränkisch malého koníka. Diminuitív sa v ňom namiesto spisovnej koncovky „-chen“ (Pferdchen) tvorí koncovkou „-la“


       Bamberčania sú teda konečnom dôsledku frustrovaní dvojnásobne: ešte si ani nestihli vytvoriť vlastnú identitu, a už boli zosadení z koňa. Ako sa tieto dva negatívne vplyvy odrážajú v správaní? Ako sa kompenzuje vzniknutý komplex zosadenia z koňa?  

      Pozitívne tým, že bamberčan zosadený z koňa, hneď ako to bolo možné, nasadol na bicykel. Preto sa erazmus študentovi stane, že ráno zostane zaseknutý v zápche v bicyklovom pruhu a poobede nedokáže zaparkovať. Preto sú tu ojazdené bicykle také drahé, a preto má bicykel medzi všetkými dopravnými prostriedkami na ceste takmer vždy prednosť v jazde. Bamberský jazdec presedlal z koňa na bicykel a zaplnil ním mesto do poslednej ulice. Ešte aj mestské logo tvorí jazdec (silueta jazdca a niečoho, čo sa dá interpretovať aj ako kôň aj ako bicykel) a na autobusových reklamnách dokonca nosí pod pažou Neuralgin. Bamberčanom bicykel jednoducho zdvihol sebavedomie. Vodiči mhd by o tom vedeli rozprávať... Každopádne, tento spôsob vyrovnania sa s kolektívnym komplexom je takmer neškodný, mnohí by povedali, že dokonca aj zdraviu prospešný.  
      To sa však nedá povedať o kompenzácií komplexu v jej negatívnej podobe. Už ste sa niekedy hlbšie zamysleli nad tým, prečo má Bamberg najviac pivární na jedno mesto na svete? Prečo má okrem prívlastkov „Nemecký Rím“ a „Nemecké Benátky“ aj prezývku „Bierstadt“? Pozor, venujme pozornosť tomu, kedy tu začali vznikať prvé pivárne: bolo to niekoľko desiatok rokov po tom, ako bola do Dómu inštalovaná socha Bamberského jazdca! V stredoveku bolo bežné, že autori sa pod svoje dielo nepodpisovali. Nedbanlivý sochár však zabudol aj na podpis toho, koho znázornil. Dôsledky? Ľudia bez mena prepadli alkoholu. Pivom sa snažili uhasiť vlastnú prázdnotu, najhlbšiu otázku identity. Až kým sa nevynašiel bicykel a psychoterapia, pivo predstavovalo pre zúbožený ľud jediný liek. Argument v prospech tejto tézy je tu: po vynájdení bicykla a aplikovaní psychoanalytickej teórie do praxe klesol počet bamberských pivární v priebehu niekoľkých rokov zo 180 na 9! Ako je možné vidieť, aj vďaka tomuto vynálezu sa počet skupín anonymných alkoholikov postupne stabilizoval. Takisto bol vyvinutý špeciálny druh pretekov na bicykli, tzv. Veľký slalom. Štart sa nachádzal v jednej z knájp a cieľ vo vlastnom trvalom bydlisku. Žiaľ, pri tomto rizikovom športe sa často stávalo, že pretekári robili príliš veľké oblúčiky, a tak často nielenže nedorazili do cieľa, ale došlo aj k niekoľkým vážnejším úrazom spôsobeným vyletením z dráhy. Adrenalínové závody sa však aj napriek tomu vždy tešili veľkému záujmu miestnych obyvateľov. Kvôli veľkej popularite tohto športu sa dokonca uvažovalo, že preteky v Bambergu budú zaradené medzi disciplíny letných olympijských hier a budú tak dôstojnou letnou alternatívou podmienkovo náročného alpského lyžovania.
      Tým by bol do celého sveta vyslaný odkaz, ktorý zanechal malému bavorskému mestečku jeho neznámy jazdec. Žiaľ, nestalo sa tak. Napriek tomu však kôň z jazdcom zostáva úzko spätý s miestnou kultúrou a je predmetom naozaj silného lokálpatriotizmu. Bude ním až dovtedy, kým konečne neodhalí svoje meno. Potom bude môcť Bamberčan konečne zosadnúť z bicykla a sadnúť si do poriadneho BMW, M-B alebo VW, ako to robí každý normálny nezakomplexovaný Nemec. Teda, skutočne nezakomplexovaný? Nie je to len o počte koní?

Záhadný Bamberský jazdec

Antický negatívny hrdina - Nero

Obraz súčasného pozitívneho hrdinu - MacGyver

Zakladateľ psychoanalýzy Sigund Freud so svojím bicyklom! Záber vyvoláva yšlienku, či nie je komplex zosadenia z koňa univerzálnejší ako Freudov Oidipovský komplex.

Ranné zápchy v Bambergu za každého počasia.

Nedostatok parkovacích miest cyklistov trápi.

Parkovanie bicyklov sa preto komercionalizuje.
vyprázdnené autoparkovisko pri internátoch

Autobusy verejnej dopravy v Bambergu sú na pokraji záujmu.

Reverzibilná figúra Jazdca v mestskom logu: Zadok alebo koleso?

Smutné dôkazy kompenzácie komplexu alkoholom.

Pivná kultúra Bambergu.
Tesne pred štartom Bamberského veľkého slalomu.
Súčasný bamberský jazdec.


Skautíka v opere príhodi a skúsenosti

            18.40. Nepamätám sa, kedy som naposledy šiel touto ulicou krokom. Zahnem za roh a konečne sa predo mnou vynára tá veľká betónová búd..ova, svätostánok našej národnej kultúry. Záverečným šprintom pomedzi autá dvíham adrenalín parkujúcej domácej smotánke a rakúskym dôchodcom. Na rozdiel od nich si to dnes do opery šiniem cez služobný vchod.
            Vkročiac do svätostánku kultúry sa ma zmocní pocit Odysea v labyrinte, ktorý stratil svoj špagátik. Záhadným spôsobom sa ocitám v miestnosti plnej divne oblečených ľudí. Len čo mrknem na súkmeňovcov Etiópčanov, pán asistent dirigenta treskne do klavíra, načo my spolu s Egypťanmi mohutne zahučíme. Teória hovorí, že ľudský hlas rezonuje v hlavovej, hrdlovej a hrudno-brušnej oblasti. Letmý pohľad na posledne zmienenú oblasť Egypťanov mi vysvetľuje zaľahnutie v mojich ušiach. Šuchceme sa do šatní, keď sa z rozhlasu ozve dobre známy „Big brother“: „Dámy a páni o päť minút začíname, poprosím na scénu  pánov techniky, majstra osvetľovača, pripraví sa Radames...Radames...Radames na scénu, začíname!“ Vzápätí sa rozozvučí orchester a Radames začne. Tri hodiny bude tento egyptský princ demonštrovať svoj pozitívny citový vzťah k Verdiho (a našej) etiópskej princeznej Aide.
            Na to, ako dnes Radames zavesí tóny na konci prvej árie, s výnimkou publika čakám asi len ja. Tu vzadu to počúvajú už jedenásty rok. Každopádne, live hudba z reprákov je milý podmaz pri ustrojovaní sa do kostýmov. Z času na čas ho preruší Big brother zháňajúci ľudí na scénu.
            Hľadám si handry (žiaľ, Etiópia je chudobná rozvojová krajina) s mojim menom, parochňu, čelenku. S detskou hrdosťou beriem tú, na ktorej je napísané Winnetou. Som si istý, že ten dnes, rovnako ako vždy pominule, nepríde. Uviažem si čelenku na parochňu a dúfam, že mi to celé v inkriminovanom momente nespadne.
Nie príliš nadšení mierime na štvrté poschodie. Aby sme vyzerali autenticky, musíme sa totiž Etiópčanom pripodobniť aj vo farbe pokožky. Na veľkom igelite spočívajúcom na koberci na nás čaká nádoba s nevábne voňajúcim obsahom a nie príliš motivovaná teta v plášti. Väčšine chlapov strčí do ruky špongiu, len ja mám to privilégium, že ku mne priskočia hneď dve tety a zmaľujú ma od hlavy po päty. Jediná biela oblasť, čo na mne zostala, je tá, čo sa vyskytuje v strede výšky ľudského jedinca. Slovami klasika: divadlo si vyžaduje celého človeka. Zamýšľam sa, že tá privilegovanosť asi vyplývala z môjho (v porovnaní so súkmeňovcami) mladíckeho veku. Po prezretí si majstrovského diela tiet maskérok však strácam akékoľvek ilúzie o vzhľade mojej telesnej schránky. Nuž čo, byť čokoláda je dnes in, a aspoň mám jedinečnú možnosť vžiť sa na chvíľu do kože takého typického afrického černoška.
Čas beží, a tak idem za scénu, kde si vyzdvihujem poslednú rekvizitu – kladu. Egypťania sú extrémne mocibažní a nevdojak expanzívni, zaútočili aj na našu vlasť. Ja som kvôli tomu prišiel o rodinu, dom, pozemok na púšti a ostala mi akurát tá klada. Ešte je aj nekvalitná, lebo má tendenciu sama sa otvoriť. Na scéne budem musieť intenzívne sledovať tieto jej tendencie, aby som sa azda predčasne nevyslobodil.
Za scénou to žije: hlavný hrdina Radames má chvíľu pauzu, a tak sa prechádza pomedzi bežných smrteľníkov a predvádza nám svoju baletnú techniku, ktorá je už síce poznačená rokmi, ale nadšenie nestratila. Ďalší sólista sa zas tesne pred výstupom zdieľa s tým, že sa mu dnes strašne nechce. „Spokojný som, veľmi...,“ počujem za chrbtom iný barytón. Tak sú tu aj entuziastickí speváci, pomyslím si. „...ani veľa nežerie, kufor veľký, aj žene sa farba páči.“ Nuž, musím trochu skorigovať moje idealistické predstavy. „No a koľko ťa vyšiel?,“ znie otázka. „440 aj s výbavou, a tiež...no ale už ma tuším volajú, šak potom ti dopoviem.“ Z počúvania ma vytrhne Radames, ktorý nám už naložený na štramáckych nosidlách odhodlane kričí niečo o našom vyslobodení. Spolužiak z konzervy ako egyptský vojak mi zas sľubuje špeciálnu bachárskú starostlivosť. Aby kvôli svojej agresivite nemal zlé svedomie, presúvam sa na opačný koniec otrockej perepúte pripravenej vybehnúť na scénu.
Zaznie povel a zástup znivočených ľudí je hnaný egyptskými vojakmi pred ich kráľa. Rýchlo si navodzujem vnútorný okruh samoty (herecký terminus technicus) a nahadzujem výraz hostilne naladeného mladého etiópskeho podnikateľa, ktorému expanzívni Egypťania vojnou prekazili dobre bežiaci biznis a zasiahli aj do jeho súkromného života. Zrazený k zemi podchvíľou nenávistne fľochnem na egyptskú háveď, inokedy zas s bázňou a očakávaním vzhliadnem na Aidu a jej otca – nášho kráľa. Herecky podkutejší sólisti tento pohľad opätujú, a niekoľkých šťastlivcov napríklad aj súcitne potľapkajú po pleci.
Egypťania sa tvária, že sme vzduch. Nestrácajúc výraz tváre svedčiaci o krivde spôsobenej tými podružnými imperátormi, zo zvedavosti pozriem do publika. Všetci sedia, len jeden pán, mimoriadne vkusne oblečený, stojí. Má rád, keď sa na neho pozeráme. Dávajú ho aj v telkách, ktoré z javiska vidíme. Na jeho dramatické rozhodenie rukami začneme spievať.
Škemráme o milosť, nevieme, či nás Egypťania skántria, pošlú stavať pyramídy alebo ovievať nejaké vysokopostavené solventné egyptské sociálne vrstvy. Kráľ je dosť nekompromisný, no našťastie mu do rozhodnutia kibicuje Radames, ktorý nechce od Aidy dostať kopačky len kvôli tomu, že jeho tatko by rád, aby mu Aidini ľudia postavili najväčšiu pyramídu v Gíze. Radamesovo loby je úspešné a my dostávame slobodu. Konečne môžem prestať sledovať, či sa mi samovoľne neotvorí moja klada a radšej s ňou potľapkám nejakého svojho súkmeňovca, v snahe vyjadriť svoju radosť zo slobody. Vstávame a ja s pohľadom v zmysle „vieš čo mi môžeš“ prechádzam okolo spolužiaka z konzervy. Ten sa neudrží a zachechce sa. Trhá kútikmi už aj mne, no to už ochádzame zo scény. Hotovo.
Skončí veľké finále prvého dejstva, ľudia tlieskajú a my cupkáme na klaňačku na pódium. Nechám sa nachvíľu poriadne oslepiť vypeckovanými reflektormi na rampe, potom sa pokloníme, a poberieme sa preč. Päť minút slávy na operných doskách je za mnou.
V kúte zanechávam pre budúce generácie svoju kladu a chvátam do šatne. Väčšina súkmeňovcov pôjde zapiť slobodu, ja sa ale musím ponáhľať do publika, kde na mňa čakajú kamaráti. Kým handry zo seba zhodíme ľahko, nevábne voňajúca a dobre schnúca farba si bude vyžadovať komplexnejší prístup. Najneobľúbenejších dvadsať minút v tejto opere trávim spolu s jedným súkmeňovcom, špongiou a mydlom v sprche zmývaním toho hnedého fuj náteru.
Kráčajúc chodbou umytý a odetý v poslednej handre si uvedomujem výhody zmytého hnedého náteru: etiópske trenky sú síce strašne štýlové, no radšej by som mal momentálne na sebe oblek toho pána, čo si ma premeriava od nezmaľovanej hlavy po nezmaľované päty. Nenechám sa odradiť a s chladnokrvným výrazom tváre drsného plavčíka na kúpalisku, čoby Mitcha z Baywatchu, prekĺznem do zborovej šatne. Poberiem si veci a kadejakými chodbami utekám k tajným dverám, ktoré ma zavedú rovno k auditóriu. Zbadám kamošov a prederiem sa k nim. Som celkom rád, keď sa zhasínajú svetlá, lebo kamarátom vystrojeným na operu trochu zhoršujem imidž: vlasy mi zo sprchy ešte celkom neoschli a spolu s veľkými tmavými kruhmi okolo očí vyzerám celkom ako emo. Make-up sa drží poctivo, ešte o dva dni si čosi nájdem za ušami, kým celkom nestratím „in“ farbu čokoládky.
Zahľadím sa na javisko. Sólista, ktorému sa tak nechcelo to hrá dobre, a tak jediný kto vie o jeho dnešnej demotivovanosti som ja a pár ľudí vzadu. Za scénou možno Radames už zamenil balet za iný tanec. Možno ten barytón už stihol kolegovi prezradiť aj to, že k základnej výbave dostal aj klimatizáciu zdarma.
Medzitým došlo na javisku medzi egyptským a etiópskym diplomatickým zborom k nejakému komunikačnému šumu a výsledok je, že Etiópčania boli nakoniec vrátane kráľa pobití, Aida zdrhla a Radames dostal od egyptských kňazov a jeho nápadníčky Amneris basu. Takú, z ktorej sa už nedá vyjsť. Kým basu aj s Radamesom zamurovali, vbehla dnu aj dovtedy nezvestná Aida. A tak aspoň nejaký happyend, bude s Radamesom žiť šťastne, až kým nepomrú...
Tak, ja som teda pravdepodobne mŕtvy. Vôbec ma to však už netrápi, postava mladého etiópskeho podnikateľa tak či tak odišla do divadelných večných lovíšť. Momentálne ju pripomínajú už len handry, čelenka s menom Winnetou, odložená klada a farba na obkladačkách v sprche. Čakajú, kým zase o pár mesiacov prídem, aby som túto maličkú postavu znova nachvíľu oživil.

Článok som napísal pre skautský časopis Médium, vyšiel tuším v decembrovom čísle 2009.